Chcel by som Vám v skratke opísať svoj život s koktavosťou. Nie je tajomstvom, že koktavosťou trpí kopec mladých i starších ľudí. Veľa z nich sa o svojom probléme bojí verejne rozprávať. Pred 5 mesiacmi som bol na tom rovnako. Mal som obavy riešiť s niekým moju koktavosť. Tak som radšej mlčal. Od návštevy kurzu Novej mluvy, je to dnes inak.

Rozprávať Vám o svojom probléme beriem ako časť tréningu, oslobodenia sa, vyjadrenie úprimnosti voči sebe a nezakrývať nedostatky pred svojimi očami. Veď to robím len pre seba, nie pre ostatných.   

Koktať som začal od svojho detstva. V detstve som neprekonal som žiadnu traumu, ktorá mohla moje koktanie spustiť. Nikto z mojej rodiny ani blízkych nekoktal. Pýtal som sa rodičov, či náhodou náš poštár v dedine nekokce, keďže mi dospelí vraveli, že sa nepodobám na nikoho z mojej rodiny. 🙂 Poštár nekoktal, takže ani on nemohol byť na vine. Prišlo to proste prirodzene…

Škôlku som prežil s radosťou a úsmevom na tvári.

S nástupom do základnej školy som dostal odporučenie pod pani učiteľky, navštíviť logopéda a tento problém riešiť. Dali sme si poradiť a tak sme začali pravidelne navštevovať logopéda. Zlepšenie reči nastalo len za zatvorenými dverami logopedickej ambulancie. Pro príchode domov sa moje koktanie vrátilo do starých koľají. Po 1 roku sme upustili od logopéda a nechali to plynúť… Počas trvania základnej školy som si každým rokom čoraz viac uvedomoval svoj problém. Koktanie neustupovalo a neostávalo mi nič iné, len so svojou koktavosťou každým dňom bojovať. Problémové boli ústne odpovede pri tabuli, čítanie a komunikácia medzi učiteľom. Pri svojom prejave som cítil stres, strach a stuhnutie môjho tela. Každým zadrhnutím som začal byť viac v strese a slová šli to zo mňa ťažko ako z chlpatej deky. Slová ktoré som nedokázal v momente vysloviť, som nahradzoval inými. Občas prišli počas mojej odpovede posmešky a katastrofa bola na svete.

Hanbil som sa ako to rozprávam.

Počas základnej školy, som bol tiché dieťa s tlstými lícami, bruchom a veľkými ušami.  Pre svoje veľké odstávajúce uši som dostal prezývku satelit, alebo slon Dumbo. V športe som bol dobrý a koktavosť tu nehrala žiadnu rolu. Komunikácia medzi kamarátmi nebola až taká kritická. Používal som krátke vety, v ktorých som stručne vystihol podstatu. Občas prišlo zakoktanie, ktoré sa zaobišlo ľahkými srandičkami na moju osobu. Začal som viac počúvať prejav ostatných a obdivoval som ako im to plynulo ide.

Doma mi rodičia pri zakoktaní ustavične pripomínali, aby som rozprával pomaly. Nevedeli ako sa cítim a čo sa vo mne deje. Nevedeli, že aj pri pomalej reči mi ide koktanie rovnako ťažko, ako pri bežnej rýchlosti prejavu. Boli to bloky, ktoré som nedokázal kontrolovať. Štvalo ma, že som im nedokázal povedať všetko, čo som zažil v škole. Keď sa ma rodičia po škole spýtali „ Čo Ľuboš ako bolo v škole? Čo ste sa učili?“ Odpovedal som „Nič“.

Po ukončení základnej školy prišla stredná škola. Dávalo mi to nádej, že prídem do nového kolektívu a mám novú šancu sa ukázať v lepšom svetle s mojou koktavosťou. Počas prvých týždňov postrehla celá moja trieda vrátane profesorky, že kokcem. Trieda to vzala v pohode a na moje zadrhávanie neboli žiadne pripomienky. Počas skúšania pri tabuli som zažíval rovnaké pocity, ako to bolo v prípade základnej školy. Odpovede boli stručné, ale výstižné. Odpovede som chcel mať čo najskôr za sebou. Pri písomných skúšaniach som bol kľudný a mohol som na plno prejaviť svoje vedomosti. Na konci strednej školy som sa zmieril s tým, že s koktavosťou už budem žiť do konca života….

Po strednej škole som sa vybral na vysokú školu. Dával som tomu znova ďalšiu nádej že bude lepšie. Stúpali nároky na štúdium, skúšky boli čoraz ťažšie a hladina stresu sa zvyšovala. Po skúškovom aj neskúškovom období ,sa veľa žúrovalo, spoznávali sa nový ľudia a moje koktanie sa prejavilo len občas. Nebolo to ale nič strašné. Myslím si, že to celkom ušlo. Výraznú úlohu v tom zohrali študentské párty a alkohol. Vtedy som bol kľudný, uvoľnený a necítil som napätie v prejave. Začínal som tomu dávať nádej, že sa koktavosti zbavím.

Zlomové obdobie nastalo po ukončení vysokej školy a zaradení sa do pracovného života. Nastal koniec žúrovania. Išlo sa seriózne pracovať a platiť dane. Prvý rok bol v pohode, keďže som sa viac menej zaúčal. Ďalšie roky boli čoraz viac stresujúce. Nároky na moju pracovnú pozíciu sa začali zvyšovať. Stúpalo pracovné tempo, vyťaženie, zodpovednosť, komunikácia so zákazníkmi. Koktanie sa zhoršovalo. Začala to vnímať rodina aj pracovný kolektív. Strašne ma to hnevalo! Vedomosti sú na dobrej úrovni, no prejav bol mizerný v práci, aj v očiach zákazníka. Štvala ma moja neprofesionalita a neistota v prejave. Musel som s tým niečo urobiť!

Prehľadával som internet a veril, že na niečo natrafím. Narazil som na reportáž, kde bola prezentovaná Nová mluva v podaní Evžena Woreka a Petry Machovskej. Oslovilo ma to a hneď som si začal vyhľadávať viac informácii. Pre mnohých ľudí bola Nová mluva posledná nádej, ktorá im pomohla.

Nasledujúce 2 roky som bol pracovne vyťažený a návštevu kurzu som odkladal na druhú koľaj. Doteraz netuším prečo… Popri tom sa na internete objavovalo čoraz viac pozitívnych recenzii na Novú mluvu. Moja nádej na zlepšenie reči stúpala. Už som sa nevedel dočkať prvého kurzu.

Prišiel deň „D“ a ja som spravil prvý krok k lepšiemu životu. Zúčastnil som sa kurzu Nová mluva. Začal som tomu od prvého dňa dôverovať. O mojom starom prejave som nechcel ani počuť!   Čo bolo to bolo!

A tak sa začal sa nový život s Novou mluvou.

Od tejto doby sa cítim uvoľnenejší, môžem povedať čo chcem, kedy chcem a komu chcem bez koktania. Moja reč ma začala znova baviť a naberá iný rozmer. Začal som mať pocit že som hodnotnejší. Pozitívne to vníma aj moje okolie, kamaráti, rodina, čo ma napĺňa neskutočnou radosťou. Moja reč je odteraz pokojnejšia a istejšia.

Ďakujem za Novú mluvu.

Občas premýšľam ako by vyzeral môj život bez Novej mluvy. Koktavosť bola v mojom živote obrovskou prekážkou. Ale faktom je, že prekážky v živote predstavujú možnosť na zlepšenie. Dávajú nám výzvy a umožňujú nám rásť na ceste za lepším životom.

Je to len na nás, ako sa k tomu postavíme. 

Ľuboš