Stále nad tým premýšľam. Tento týždeň bude jedným z najväčších míľnikov môjho života. Už nikdy nebudem rovnaký Michal ako doteraz. Už nikdy nebudem rozmýšľať rovnakým spôsobom ako doteraz. Už nikdy si nebudem pýtať jedlo rovnakým spôsobom ako doteraz. Už nikdy sa nespýtam človeka rovnakým spôsobom „Ako
sa máš?“ ako doteraz…
Tieto myšlienky mi vírili hlavou cestou sem. Aj keď som pri jazde počúval životopis Steva Jobsa, viackrát som sa do nich tak ponoril, že som musel pretočiť nahrávku o pár sekúnd naspäť. Ale neboli to zlé alebo stresujúce myšlienky. Ba práve naopak… Čím som viac premýšľal, tým som sa nevedel dočkať, keď dorazím na miesto.
Najviac ma tešila a aj stále teší jedna a tá istá vec. Nebudem v tom sám. Budú tam ľudia s rovnakým problémom ako mám ja. Môžem byť najotvorenejší aký som kedy v živote bol. A to je podľa mňa jedna z najlepších vecí na celom kurze. Človek si zrazu uvedomí, že pri rozprávaní nemusí premýšľať nad rozprávaním.
A takto psychicky naštartovaný som vošiel do miestnosti na piatom poschodí. Pozdravil, ospravedlnil za chvíľkové meškanie, zavesil bundu, v rýchlosti prezrel okolité tváre, sadol si a začal počúvať Evžena s Hankou. Po krátkom úvode nadišiel čas na predstavovanie. Svoju časť som si celkom užil, no viac ma zaujímalo počúvať slová ostatných. V každom z predstavovaní som sa
stotožnil aspoň s jednou myšlienkou. A to ma potešilo. Predsa vždy vás poteší, keď nejakú vec iní cítia alebo prežívajú rovnako ako vy. To sa týka hocijakej veci v živote, nielen reči.
Po obede nasledoval STOP starej reči. Vtedy som mal zvláštne pocity… Také podivné uvoľnenie. V pozadí sa začali vynárať myšlienky z rána a ja som sa do nich na chvíľu ponoril. Potom však začali cvičenia a moja pozornosť sa opäť vrátila do reality.
Cvičenia boli zaujímavé. Miestami som sa bavil, no miestami som cítil isté napätie. Budem musieť zapracovať hlavne na uvoľňovaní.
Potom, ako nám Evžen vysvetli zaujímavé miesta v meste, sme sa vydali každý svojou nemou cestou. Moja prvá zastávka bola zmenáreň. Tešil som sa na lístočkovú konverzáciu. „Bude to zábava“ povedal som si v hlave. A aj bola. Na moje udivenie sme sa s pani v
zmenárni celkom dobre “porozprávali“. Bola príjemná a pri odchode som je napísal, že ešte ma čaká vybaviť si ubytovanie týmto spôsobom. To bude ešte len sranda. Obaja sme sa zasmiali, s úsmevom na tvári som pohľadom poďakoval a odišiel. Cestou som sa stavil v obchode, no tam už nebolo toľko možností na konverzáciu, pretože za mnou sa tisli zákazníci. Potom som sa vydal hľadať ten môj komunistický internát. Našťastie som ho našiel bez veľkej námahy. Pani na vrátnici bola taktiež milá. Prehodili sme si pár lístočkov a ukázala mi izbu. Bol som veľmi zvedavý na ten luxus. Avšak, je to tu celkom slušné. Dokonca mám aj posteľ.
Po vybalení som si pár minút oddýchol a pustil sa do svojich pracovných vecí. Teraz dopisujem report dnešného dňa a o chvíľu
si spravím relaxáciu.
Tak, to by bolo snáď všetko dôležité o mojom prvom dni. Ospravedlňujem sa za dĺžku, ale v polovici ma to začalo baviť
a nevedel som prestať.

Áno, dnešný deň bol veľmi zaujímavý. Tak, ešte trochu precvičiť prsty a môžeme sa pustiť do písania.
Dnešné ráno bolo pre mňa úžasné. Asi najlepšie za posledného polroka. Na moje prekvapenie, sú tie jednoduché postele celkom pohodlné, pretože som sa dobre vyspal. Po krátkej rannej rutine som sa vydal pozitívne naladený do Steelhausu.
V miestnosti sedeli známe tváre, ktoré boli odhodlané zdolať všetky prekážky, ktoré nás dnes mali čakať. Verím v pozitívnu silu skupiny. A naša skupina je výnimočná, pretože nás spája rovnaká motivácia a túžba po plnohodnotnom živote. Túžba užívať si tie krásne chvíle v živote bez stresu. Ja som si dnes zažil mnoho takýchto chvíľ. Jednou z nich bola, keď som sa počas obedňajšieho cvičenia pýtal ľudí ako sa dnes majú. Reakcie boli rôzne, avšak veľmi ma potešila jedna pani, ktorá začala rozprávať o svojom dni. Mal som pocit, že tou otázkou som viac pomohol ja jej, než ona mne. Bola rada, že si ju niekto vypočul. A to vo mne zanechalo takú radosť, že zakryla negatívne reakcie ostatných ľudí, ktorí na moju otázku nereagovali.
Ďalšou skvelou chvíľou bol hokej. Začalo to tým, že som nám šiel kúpiť pred zápasom lístky. Vstúpil som na štadión s napísanou prosbou o tri lístky. Avšak nebol som si istý kde je pokladňa, tak prišla na rad prosba o cestu. Ochotný pán ma doviedol k recepcií a tam im vysvetlil, že si chcem kúpiť lístok. A vtedy som začal tušiť, že niečo nie je v poriadku. Pani odtrhla jeden lístok a s úsmevom mi ho dala do ruky. Ja som jej napísal, že chcem kúpiť tri lístky. Pozrela sa na kolegu a povedala: „Ten mladík chce ještě další dva lístky“. „Vždyť přece má nárok pouze na jeden“, odpovedal jej. Bum, teraz mi to
docvaklo. Oni si mysleli, že som hluchonemý! V rýchlosti som chytil pero a chcel oznámiť, že so mnou je všetko v poriadku a vysvetliť celú situáciu. Ale v tom povedal chlapík: „Dej mu je“. V tej chvíli som sa zastavil a čakal na reakciu pani. Odtrhla ďalšie dva a dala ich predo mňa. Napísal som na papier ďakujem a koľko budem dlžný. Ona mi nato odpísala, že nič. Vystrúhal som prekvapivú a zároveň ďakovnú grimasu. Ešte raz som poďakoval za ich gesto, poprial krásny zvyšok dňa a s lístkami zdarma som odišiel. Keď som nastúpil do auta, z chuti som sa zasmial. A koniec koncov hokej bol ešte o to lepší. Atmosféra štadióna nás pohltila a veľmi sme si to užili.
Ale z dnešného dňa ma najviac zaujala časť, keď Evžen hovoril o cieľoch a o tom, že Novú Mluvu si treba zamilovať. Že treba byť nadšený z každého slova, ktoré týmto spôsobom povieme. A tak by som chcel k tomu povedať pár slov.
Milujem sny, ciele a motiváciu, ktorá z nich plynie. Takže rád sa s tebou podelil o môj cieľ, milý denník. Mám rôzne ciele v živote, ale tento konkrétny sa týka viac Novej Mluvy.
Poznáš TEDx Talks? Sú to rozprávania rôznych ľudí, ktorí to niekam v živote dotiahli. Od podnikateľov, hercov cez psychológov až po lekárov alebo športovcov. Každý z nich prednáša pred stovkami ľudí na témy ako je motivácia, úspech, šťastný život, pomoc ľuďom alebo našej planéte, atď. Mňa zaujala jedna špecifická skupina účastníkov, ktorí hovorili o svojom živote. Aké to mali ťažké, ako sa popasovali s problémami, ako porazili svoj osud, ako dokázali uspieť aj napriek všetkým prekážkam. Práve tieto príbehy ma presvedčili o tom, že život budem mať len taký, aký si ho sám zariadim. Práve
tieto príbehy ma priviedli na cestu, po ktorej momentálne kráčam. Nebyť týchto príbehov, tak tu teraz nesedím, nerobím čo práve robím, necítim sa tak ako sa teraz cítim. A ja cítim veľkú potrebu a nutkanie pomôcť ostatným ľuďom, ktorí potrebujú nakopnúť do života, ako som to kedysi potreboval ja. Dostať poriadnu ranu do zubov od niekoho, kto už tú ranu dostal. A preto mojím cieľom pre komunikáciu, je práve vystúpiť na takejto akcii a podeliť sa
s ostatnými o môj príbeh.
A ďalšiu vec, ktorú milujem, sú citáty. A pre dnešný deň som si vybral od pána Emersona:
„Nič veľké nebolo nikdy dosiahnuté bez nadšenia.“
Ralph Waldo Emerson

Dnes sa to stalo… Prvý krát sme prehovorili Novou Mluvou na neznámych ľudí. Všetky moje pochybnosti sa dnešným dňom stratili. Prvý krát v živote som zažil pocit, kedy moje ústa vyslovovali rovnaké myšlienky, aké mozog vyprodukoval. Žiadny slalom, vyhýbanie sa, slovné barličky, blok… Nič také. Ako keby sa vytvoril nový most medzi mojimi ústami a mozgom, a stratil sa prostredník, ktorým bola koktavosť. Začínam nadobúdať pocit spontánneho rozprávania. A to hlavne pomocou kartičiek.
Presne o tomto Evžen s Hankou hovorili na začiatku. Zdanlivo jednoduché alebo nelogické cvičenia sú prípravou na ďalší postup. Predsa komu by dávalo zmysel, že my sa ideme učiť rozprávať a miesto toho máme mlčať? Kto to kedy vymyslel? Usmievať sa, pozerať sa do očí, písať kartičky… Veď to absolútne nie je spojené s naším problémom. Veď ja koktám, nepotrebujem sa učiť usmievať alebo znova písať. Potrebujem iba cvičiť rozprávanie. Avšak opak je pravdou. Tieto cvičenia mi konečne dali možnosť byť spontánny. Pochváliť niekomu topánky, pochváliť čajovňu, poďakovať za jeho čas, spýtať sa ako sa mu darí. Áno, predtým som to chcel takisto spraviť. No nešlo to. Napadá ma príklad z práce. Milá pani z bufetu mala nový účes a ja som vedel na 100%, že by bola rada, keby jej ho pochválim. Tak som sa nato chystal… Snažil som sa jej to povedať práve vtedy, keď mi naberala obed a jej pohľad nebol uprený na mňa, aby nevidela moje zúfalé snaženie spojené s blokom. V okamihu sa pozrela na mňa a spýtala sa či chcem zemiaky alebo ryžu. Ukončil som môj blok a dostal zo seba slovo ryžu. Keď sklonila hlavu a začala naberať ryžu, skúsil som to opäť. Tak veľmi som jej ich chcel pochváliť. Avšak zase prišiel blok, ktorý pretrvával až kým nedala predo mňa tanier s obedom. Usmial som sa a odišiel si, znechutený sám zo seba,
sadnúť. Takéto situácie boli na dennom poriadku, z ktorých som bol nešťastný. A to je podľa mňa jedna z najhorších vecí v živote pre človeka, keď je sám zo seba sklamaný. Niet pre mňa väčšieho sklamania, ako keď si v hlave poviem: „Zase si to nedokázal, Michal“. A čo je na tom ešte horšie, že vy sa snažíte, snažíte a snažíte. Stále dookola. S novými technikami, s novými ľuďmi, v nových situáciách. A stále prichádza rovnaké sklamanie. Dokonca každým pokusom ešte viac narastá. Nakoniec sa dostávate do bodu, kedy sa s tým chcete zmieriť. Ale to taktiež nejde, nechcete to akceptovať ako svoj osud. A vzniká začarovaný kruh, z ktorého niet cesty. Ako keby vo vašom tele vládne temná sila, ktorá vás chce zastaviť vo všetkom, čo chcete v živote dosiahnuť a vy ste len taký malý poslušný panáčik. Ale potom zozbierate posledný odpor, ktorý vo vás je a skúsite to opäť prekonať. Prihlásite sa s nádejou na kurz Novej Mluvy. Prásk, rozpúta sa vojna. Váš vlastný mozog začne s vami bojovať, chce vás zastaviť. Chce vás ochrániť pred ďalším sklamaním, pretože si myslí, že to znova pokazíte. Vytiahne ostré myšlienky proti vám. „Nepomôže ti to… Kašli nato, budeš sklamaný“, … „Nedokážeš to, už si to predsa skúšal mnohokrát“. Ale vy mu to neuveríte. Zrazu cítite príjemné uvoľnenie, keď môžete niekomu pochváliť topánky pomocou lístočku. Alebo sa spýtať ako sa mu darí v práci a získať si jeho náklonnosť. A potom prvýkrát dostanete zo seba dobrý deň bez bloku. Ešte k tomu s úsmevom na tvári a pohľadom do očí.
Celá táto “šaškárna“, ako by sa niekomu mohlo zdať, nie je pre mňa až tak o vydávaní zvukov z tela. Ale pre mňa je to o formovaní svojho ducha, svojho pozitívneho postoja k životu. Na kurze sa ľudia stávajú nielen komunikatívnejší, ale aj lepší ľudia. Pozitívnejší, vďačnejší, empatickejší… A hlavne výnimočný. Preto som rád za svoje nedostatky, pretože práve tie ma menia. Práve tie ma ženú dopredu a zdolávať prekážku za prekážkou. Keďže vidím, že ľudia, ktorí to mali v živote ľahké si častokrát nevážia veci a možnosti, ktoré im život ponúka.

Nechápem, čo sa deje… Nechápem, ako môžem tak jednoducho pristúpiť k človeku a hlavne s radosťou na tvári sa ho spýtať na cestu. Žiadne rozmýšľanie či ideš alebo nejdeš. Dnes som sa miestami cítil ako lovec ľudí. Spozoruješ svoju obeť, premyslíš útok, vykročíš k nej a potom… A potom sa na ňu s ľahkosťou pozrieš, vyčaruješ si na tvári úprimný úsmev a povieš: „Dobrý deň“. Veď my komunikujeme lepšie ako niektorí iní ľudia a vôbec si to neuvedomujeme. Koľkí ľudia, ktorí nemajú absolútne žiaden problém s rečou sa hanbia spýtať na cestu alebo cenu? Poznám mnoho takých.
Častokrát sa mi stalo, že práve mňa vyslali do akcie. Napríklad kúpiť ďalšie pivo pri posedení s priateľmi. „Na, tu máš peniaze… Choď prosím kúpiť ďalšie pivo, sedíš najbližšie k baru,“ tieto slová som počul nejeden krát. A pokiaľ som naozaj chcel ísť, tak som šiel. Pretože sa mi páčilo, ako ma ten človek berie. Absolútne nepremýšľal v tej situácií: „Ach, on koktá… Nebudem ho tam predsa posielať. Radšej pošlem Petra,“… „Hej, Peter! Na, tu máš peniaze… Choď prosím kúpiť ďalšie pivo.“ Nikdy som nechcel sám seba považovať za menejcenného. Nechcel som sa stať obeťou.
Takýmto prístupom by som si zatvoril veľmi veľké množstvo dverí v živote. Nemôžem robiť tamto, pretože koktám. Nemôžem si kúpiť toto, pretože koktám. Samozrejme sú isté veci, na ktoré sa človek s týmto problémom neodhodlá. Hrať v divadle, prednášať pred stovkami ľudí, ísť do televíznej súťaže, atď. Ale raz toto všetko dokážeme. Verím… Nie, viem to.
Jednou z najlepších vecí dnešného dňa bola návšteva Julky. Pre mňa je obrovskou motiváciou to, keď na niečom pracujem a potom zrazu uvidím, že niekto predo mnou to dokázal. Vtedy jednoducho už niet cesty späť. Dokázal to on, tak musím aj ja. Bodka. Neexistuje zmysluplná výhovorka. A týmto prístupom postupne zdolávam všetky ostatné prekážky v živote. Bolo veľmi zaujímavé pozorovať Julku pri komunikácií s nami. A ešte k tomu, keď sme videli jej úvodné video. Tá neskutočná zmena celej osoby, nielen komunikácie. S nemým úžasom sa pozeráte na toho človeka. Hltáte každé jeho slovo, ktoré povie. Častokrát som si dnes nielen seba, ale aj ostatných spolubojovníkov predstavil o rok neskôr. Ako sa budeme predstavovať, ako budeme komunikovať medzi sebou, ako možno budeme aj my stáť pred novým tímom kurzantov a motivovať ich do práce. Páčilo sa mi na Julke, že keď som sa jej spýtal na záľuby, tak odpovedala návštevy kurzov Novej
Mluvy.
Ďalšou krásnou chvíľou dnešného dňa bol obed. Aj keď jedlo bolo skvelé, nemám na mysli práve to. Keď som vstúpil do reštaurácie, uvidel som tam druhú partiu s Evženom. Avšak najviac ma zaujala Liduška, ako vysmiata od ucha k uchu ukazuje kolu v ruke. Ako keď sa malé dieťa chváli: „Pozri ja mám kóóólu, a ty níííe. Há, há, bé, bé…“. Ona nám v skutočnosti ukazovala, že prvýkrát v živote si bez problémov objednala kolu. A potom mi prezradila, že ten moment ju takmer dojal k slzám. Taká neskutočná maličkosť vám spôsobí tak neskutočnú radosť. To sa naozaj nedá opísať slovami.
Ach, mám pocit, že pri písaní týchto denníkov sa roztekám ako maslo na teplej panvici. Ale moje myšlienky sú naozaj úprimné a spontánne. Som veľmi rád, že sa s vami môžem o ne podeliť.
Ďakujem.
A na dnešný deň s Julkou ma nenapadol lepší citát ako od Abrahama Lincolna:

„To, že niekto dosiahne nejaký úspech, je len dôkazom pre všetkých, že ostatní ho môžu dosiahnuť tiež.“
Abraham Lincoln

Dnes mám v hlave akosi prázdno. Výpadok. Asi som už všetky svoje denníkové myšlienky vystrieľal. Časť mňa, ktorá sa vždy objavila pri hodnotení predošlých dňoch šla pravdepodobne na dovolenku.
Dnes to bude asi stručné. Ale možno tuším, prečo tomu tak je. Mám nato svoju teóriu. Posledných pár dní bolo pre mňa veľmi silných. S určitosťou budú patriť k najsilnejším dňom môjho života. Vírilo sa vo mne neskutočné množstvo emócií. Ako keby niekoľkokrát cezo mňa prešiel hurikán. Počas jedného dňa sa emócie striedali rýchlosťou svetla. Na hodinách s Evženom a s Hankou pocity radosti a motivácie, pri kontaktoch v teréne pocity úspechu, pri spoločných stretnutiach pocity šťastia a úprimnosti, pri písaní denníku zase úľavu a oslobodenie.
Ale teraz sa mi všetky tieto emócie dostali až pod kožu, zvykol som si na ne a prijal za svoje. Už to nie sú také nárazové dávky ako na začiatku. Už zrazu nezažívam pocit, že do mňa narazil kamión plný emócií. Teraz ich všetky cítim priebežne počas celého dňa. Ráno sa zobudíte a ste šťastný, idete do Steelhausu a ste šťastný, cvičíte a ste šťastný, obedujete a ste šťastný, odchádzate domov a ste šťastný, večer idete na spoločné stretnutie a ste šťastný… A ste šťastný až kým zase nezaspíte, pretože sa tešíte čo prinesie zajtrajší deň. Jednoducho sa tešíte z každej chvíle.
Pred spaním často rozmýšľam, čo nás zajtra bude asi čakať. Aká situácia, koho stretneme, čo si pre nás Evžen s Hankou prichystajú, kam pôjdeme, atď. Napadajú ma skvelé možnosti a vždy sa pri nich usmejem. A na druhý deň zistíte, že nič z toho sa nestane. Že ste boli úplne vedľa. Pretože ten deň si pre vás pripravil ešte krajšie zážitky, ako ste čakali. Lietate po ulici a s úsmevom naháňate ľudí. Zasmejete sa spolu s ostatnými, keď Pavel niečo povie a stojí to
zato. Dáte si spoločné pivo za odmenu. Idete spolu do kina. A mohol by som pokračovať až do bezvedomia. Tak to je moja teória na okno, ktoré som dostal pri písaní dnešného denníku. Že som sa dostal do takej pohody, kedy môj mozog vypol a užíva si to so mnou. Necháva sa viesť na vlne radosti a pokoja. Už nerieši staré spomienky, pocity, myšlienky. Počas prvých dní zavádzal nový spôsob myslenia do môjho systému. No teraz ho už zaviedol a konečne ma nechal užívať si každú chvíľu v mojom dni.
A dnešný citát nám do redakcie zaslala naša čitateľka Lidka. Veľmi sa nám páčil. Ďakujeme ti.

„Už jen žít deset minut denně v souladu se svým snem představuje velký pokrok.“
Paulo Coelho

Dnešný deň sa niesol pre mňa v znamení oddychu. Aj keď sme mali ráno zopár cvičení, užíval som si pocit, že popoludní máme voľno. Respektíve pripravený spoločný program. Spolu sme sa dohodli na bowlingu, ktorý vyšiel ako najlepšia možnosť. Po náročných piatich dňoch sme si povedali, že sa treba za našu drinu a úspechy odmeniť. Aj keď mnohí z nás hrali bowling po prvýkrát, bol to pre nás skvelý zážitok. Nešlo až tak o hru, ale o to prvé spoločné stretnutie s Novou Mluvou mimo učebňu. Sám som bol zvedavý ako to bude prebiehať. Predsa pri hre hrajú emócie, nie je tam taký kľud ako pri
cvičení, nie je tam Evžen s Hankou aby nás kontrolovali a celkovo je to úplne iné. No dopadlo to nad moje očakávania. Každý sme si úprimne užívali hru, zabávali sme sa na sebe navzájom, rešpektovali sa, vymieňali si myšlienky. A najlepšie bolo, že sme všetci komunikovali Novou Mluvou. To bol pre mňa znak toho, že sme si ju zamilovali a prijali za svoju. Videl som na každom z nás, že sme boli v dokonalej pohode.
Sila prítomného okamihu. To je názov knihy, ktorú som čítal tesne pred kurzom. Naozaj skvelá a poučná kniha, ktorá mi veľmi veľa vecí dala. Ale aj zobrala. Našťastie iba tie negatívne. Ako už hovorí samotný názov, celá kniha je zameraná, aby si človek užíval prítomnú chvíľu. Nepozeral sa do minulosti, pretože ju nemôže zmeniť. Nebol závislí na budúcnosti, kedy všetky zážitky odkladá na ďalší krát. Kedy čaká na ten dokonalý okamih, kedy napríklad vstúpi
na tento kurz. Naopak by sa mal človek sústrediť hlavne na prítomný okamih, pretože ten je v živote dôležitý. To je jediný moment, ktorý dokáže ovplyvniť. Ako sa v danom okamihu zachová, ako sa bude cítiť, čo urobí, čo povie, čo zažije. Ale prečo spomínam práve túto knihu? Pretože presne tak som cítil naše dnešné stretnutie. Každý z nás odložil svoje povinnosti, problémy, starosti a užíval si ten krásny spoločný moment.
Som rád, že sa k nám pridali aj rodičia. Možno si to ani oni sami neuvedomujú, ale sú taktiež neoddeliteľnou súčasťou kurzu. A to nie len pre človeka, ktorý sem prišiel bojovať, ale aj pre nás všetkých. Sú nám oporou v každej situácií a dávajú nám nezaujatú spätnú väzbu na naše pokroky. Nemajú problém, ako sme mali my a to je skvelé. Pretože nám svojimi pripomienkami a myšlienkami ponúkajú iný pohľad na posledné dni. Zato im ďakujem.
A pre dnešný deň som si vybral citát práve od autora spomínanej knihy:

„Nie je žiadne “niekedy“. Je iba “teraz“. Pokiaľ vaša súčasná životná cesta nie je naplnená radosťou, zastavte sa a zvoľte si inú.“
Eckhart Tolle

Nedeľu sme dostali ako deň samostatného cvičenia. Každý si ju mohol zariadiť podľa seba. Aj keď som sa veľmi chcel vydať na nejaký spoločný výlet, nakoniec to nevyšlo. Dobehli ma iné povinnosti a potom som už nemal dostatok energie na akciu. Miestotoho som osamote trochu zregeneroval telo i myseľ, a nabral nové sily do nadchádzajúceho týždňa. Po náročných dňoch to potreboval asi každý z nás.
Pomaly sa nám končí náš pobyt a ja začínam premýšľať o utorku. Po včerajších telefonátoch som nemal dobrý pocit z príchodu
domov. Nemám obavy z rekcií na moju Novú Mluvu. To ma nezaujíma, pretože ja sa takto cítim šťastne a spokojne. Skôr mám
strach o to staré prostredie, ktoré nám nie je až tak naklonené ako toto. Lenže človek sa tomu nevyhne. Jediné, čo môžem v tomto okamihu spraviť, je rozmýšľať nad mojím ďalším postupom… Teraz už slobodný a hraníc.

Dnes bol predposledný deň nášho kurzu a to znamená, že aj posledný verejný denník. Ale zároveň zajtrajší denník bude prvý, po návrate domov. Stále som zvedavý na návrat domov… No to už predbieham. Dnes som si pripravil inú tému. Pripravil som si veľké poďakovanie. Dnes cítim, že to bude najdlhší denník. Ešte sa pohodlne usadiť a poďme nato.
Začnem hneď z kraja.
Matej, ty si proste borec. Športovec, blonďák a ešte k tomu všetkému teraz budeš perfektne komunikovať. To bude smrteľná kombinácia. Všetky ženy sveta, traste sa. Ale teraz vážne. Matej, ty si bol prvý kurzant, s ktorým som sa po príchode zoznámil. Keď si nato spomeniem, bolo to neskutočne iné ako teraz. Obaja sme sa snažili zakrývať náš problém, keď sme sa prvýkrát bavili. Ale teraz je to inak. Veľká zmena. Obaja sa dokážeme
úprimne zasmiať a podporiť. Držím ti palce, aby cez teba neprešiel žiaden protihráč a podarilo sa ti vstreliť čo najviac gólov. Verím, že sa v živote budeš venovať tomu, čomu chceš a obetuješ toľkú drinu. Som rád, že som ťa spoznal. Ďakujem.

Pavel. Prepáč, ale musím to povedať nahlas. Si tu z nás najstarší. Ale som nesmierne rád, že to nebolo žiadnou prekážkou a dokonale sme sa spolu zosynchronizovali. Si pre našu partiu neoddeliteľnou súčasťou. A to nie len z dôvodu, že keď niečo povieš, tak to stojí zato… Ale si pre nás aj obrovskou motiváciou. Našiel si aj v tomto veku odvahu vstúpiť na kurz. 99% ľudí by sa nato už vykašľalo,
pretože veľkú časť života s týmto problémom už nejako zvládli a nepotrebujú sa zmeniť. No ty si k nim našťastie nepatril a dokázal si, že sa to dá v každom veku. Tvoja rodina a kolegovia budú mať z teba obrovskú radosť. A tí správny ľudia ti prejavia rešpekt, ktorý si naozaj zaslúžiš. Som rád, že som ťa spoznal. Ďakujem.

Michal. Máš pred sebou najväčšie množstvo času z nás. Ale zároveň máš pred sebou veľmi ťažké chvíle. Teraz nemám na mysli iba pokračovanie Novej Mluvy. Mám na mysli, že najbližšie roky svojho života budeš musieť urobiť množstvo veľkých rozhodnutí, ktoré nadobro zmenia tvoj smer. Výber strednej školy, čomu sa budeš venovať, čo od života očakávaš, čo životu dokážeš obetovať, atď. Ale teraz, s Novou Mluvou, dokážeš naozaj premýšľať slobodne. Myslím, že ti poskytla veľké množstvo motivácie a aj síl pre ďalšie pokračovanie. Dúfam, že v budúcnosti, keď si budem chcieť kúpiť rybku do akvária… Tak vstúpim do tvojho vlastného obchodu. Rob to, čo máš naozaj rád a choď si za tým. Som rád, že som ťa spoznal.
Ďakujem.

Dušan, Dušan a znova Dušan. Ty si pozitívne naladený človek, ktorého nič nevyvedie z tohto smeru. Pozriem sa na teba a vidím zábavu. Dokážeš všetkých zabaviť svojimi myšlienkami. No hlavne nás dokážeš všetkých vtiahnuť do svojho sveta a ukázať, že aj zlé veci sa dajú brať z toho lepšieho hľadiska. Aj keď si povahovo rovnaký Dušan ako na začiatku, niečo sa určite zmenilo. Síce to neviem pomenovať, no určite postupom času nato všetci prídeme. Ešte dlhý čas budem s úsmevom na tvári spomínať na chvíle, kedy si hovoril o živote poľnohospodára. Som rád, že som ťa spoznal.
Ďakujem.

Evka. Úprimne, u teba vidím najväčšiu zmenu. Síce táto zmena ešte nie je dokončená, ale si na skvelej ceste. Keď si prvýkrát sedela na stoličke pred nami, nebola si to ty. Bola to len nejaká Eva, ktorá drží vo svojom vnútri tú pravú Evku. Tvoj hlas a chovanie neboli tak prirodzené ako teraz. Keď sa na teba pozriem, cítim z teba neporovnateľnú pohodu a pokoj. Určite ešte príde veľa ťažkých chvíľ, ale už teraz si pre svoju rodinu obrovským víťazom. A pre nás
tiež. Som rád, že som ťa spoznal. Ďakujem.

Liduška… Alebo Lidka, ako ťa volám radšej. Aj keď viem, že to nemáš rada. Baví ma sa na teba pozerať, pretože srší z teba dobrosrdečnosť a úprimnosť. Hlavne, keď rozprávaš o svojej práci. Vravíš, že ju máš rada. A ja ti to verím. Veľa ľudí niečo povie, ale popravde to tak ani nemyslia. Ale v tvojom prípade je to úprimné. Chceš pomáhať ľuďom, ktorí tvoju pomoc potrebujú. A to je jedna z najkrajších vecí v živote, keď niekomu môžeš pomôcť a on si to naozaj váži. Ak raz skončím na psychiatrii, tak sa budem pýtať do vašej nemocnice. Ale si silná žena, ktorá sa potrebuje pozrieť z času na čas aj na seba. Spraviť niečo, čo naozaj cítiš. Aj keď okolie bude hovoriť niečo iné. Ty si najdôležitejším človekom vo svojom živote. Len ty máš právo riadiť svoje smerovanie. Som rád, že som ťa spoznal. Ďakujem.

Filip. U teba je to zvláštne. Máš o pár rokov menej, no niekedy mi prídeš vyspelejší ako ja. Hlavne výzorom. Ja som v tvojom veku bol oproti tebe chlapček, ktorý sa hrá s gumovou kačičkou vo vani. Máš pred sebou veľké rozhodnutie. Si v poslednom ročníku, ktorý je ešte celkom oddychovým. No o pár mesiacov začne väčšia drina, ktorá určí smerovanie tvojho celého života. Stredná škola, nie je ďalšia škola po základnej škole. Je to príprava na život, kde sa budeš musieť častokrát spoliehať len na seba. Verím, že si vyberieš správne a hlavne podľa seba. Prajem ti otvorenú myseľ pri rozhodovaní. Som rád, že som ťa spoznal. Ďakujem.

Milý rodičia a samozrejme Gabriel. Vám by som chcel takisto poďakovať, že ste sa odhodlali vyraziť na túto cestu spolu s nami. Že ste boli oporou nielen pre vášho blízkeho, ale aj pre nás. Stali ste sa súčasťou nášho tímu. Som rád, že som vás spoznal. Ďakujem.

A to najlepšie nakoniec. Naši záchrancovia, Evžen s Hankou. Vidím na vás, že to čo robíte vás baví a naplňuje. Že ste obaja našli svoje životné poslanie pomáhať podobným ľuďom ako sme my. Sme veľmi radi, že ste nám všetkým dali možnosť s vašou pomocou zmeniť svoje osudy k lepšiemu. Cením si ľudí, ktorí vedia pomôcť, nakopnúť alebo nasmerovať. Ste pre mňa viac ako len tréneri z kurzu. Som rád, že som vás spoznal. Ďakujem.

Na začiatku bolo povedané, že v týchto denníkoch máme opisovať pocity z dnešného dňa. Avšak pocit poďakovať vám všetkým bol
vo mne už pár dní dozadu, kedy sa mi zmenil život. S určitosťou viem povedať, že bez vás všetkých by som to nedokázal a hlavne neužil.

Na tento týždeň budem spomínať ešte veľmi dlho. Ďakujem.

A aby som nezabudol na citát. Myslím, že keď som toľkokrát spomenul spoločnú silu a spoločné odhodlanie, tak tento citát bude vhodný na ukončenie prvej etapy našej cesty k lepšiemu životu:
“Spolu sme silnejší, ako každý sám.“
Walter Payton

Michal